GPH:
   Vy ste sa, Tomáš, v priebehu stredoškolského štúdia prepracovali medzi najlepších riešiteľov fyzikálnej, matematickej a programátorskej olympiády v rámci Slovenska. V závere štúdia v priebehu uplynulého roka ste svoje početné úspechy korunovali ziskom viacerých medailí v medzinárodných súťažiach. Aké bolo teda Vaše tohoročné leto? Stihli ste napríklad iba tak bezstarostne zájsť si k vode ako Vaši rovesníci?

T. Dzetkulič:
   Moje leto sa začínalo maturitou na Gymnáziu P. Horova v Michalovciach a potom bolo naplnené súťažami a prípravnými sústredeniami na ne. Začínal som vo Varšave na prípravnom sústredení na informatickú olympiádu a v Košiciach na príprave na fyzikálnu olympiádu. Zúčastnil som sa na stredoeurópskej informatickej olympiáde, kde som získal bronzovú medailu. V priebehu júla na medzinárodnej fyzikálnej olympiáde som získal tiež bronzovú medailu a v auguste na medzinárodnej informatickej olympiáde striebornú medailu. Počas tohto leta som sa teda musel veľa pripravovať na súťaže a veľa som aj cestoval, ale stihol som si aj niekde vyjsť, i keď iba na taký jednodňový výlet.

GPH:
   Váš úspech je jedinečný. Ziskom jednej striebornej a dvoch strieborných medailí na medzinárodných olympiádach ste sa stali nielen doteraz najúspešnejším olympionikom GPH, ale patríte aj k najúspešnejším reprezentantom našej republiky. Ako prežívate svoj úspech? Nezakrútila sa Vám z neho hlava? Aké boli Vaše pocity bezprostredne po súťažiach a aké sú dnes?

T. Dzetkulič:
   Takže ten úspech prichádzal postupne, priebežne, najskôr na školských kolách na základnej škole, neskôr na krajských, celoštátnych, až som sa prepracoval toto leto k medzinárodným súťažiam, takže som si za tie roky už zvykol nejak vyhrávať... Ale každé, i to malé víťazstvo človeka určite poteší. Prežívam to tak................., proste že sa to slovami ani popísať nedá.

GPH:
   Dokázali by ste odhadnúť, trebárs percentuálne, akou časťou sa na Vašom veľkom úspechu podieľal talent - vaše prirodzené danosti, akou vynaložené úsilie, osobné nasadenie v súťažiach, akú úlohu zohrali priaznivé podmienky, okolnosti, podpora či priazeň okolia alebo iné faktory?

T. Dzetkulič:
   Myslím si, že najvýraznejšie sa na tom podieľal talent, ktorý je neodmysliteľný. Odhadol by som to tak na 50%, budem zaokrúhľovať na desiatky. Nejaké šťastie alebo náhodné zoskupenie okolností asi iba 10%, to boli väčšinou bezvýznamné udalosti. Podpora okolia veľmi pomáha, podporuje ma rodina, priatelia i učitelia, takže to by som odhadol na 20%. Ostalo mi ešte 20%. Príprava môže byť aj 20% a úsilie 10% by som možno zarátal do toho talentu, ktorý by som potom znížil na 40%.

GPH:
   Prekvapíš na súťaži niekedy aj sám seba? Že sa prekonáš alebo objavíš niečo?

T. Dzetkulič:
  Nie. Na súťaži neviem, či sa mi to podarí. Ale potom po súťaži som prekvapený, keď sa mi podarilo niečo, čo ostatným nie- som prekvapený, že ako sa im to mohlo nepodariť...

GPH:
   Vieme, že Ti mnohí fandili aj v matematike. V tej sa Ti ale toho roku výraznejšie presadiť nepodarilo. Ako reflektuješ túto skutočnosť?

T. Dzetkulič:
   Som z toho trocha smutný, ale myslím si, že to bolo preto, že som sa nezúčastňoval na matematických korešpondenčných seminároch, čo považujem za najvýraznejší nedostatok. Čas som venoval najmä fyzike a informatike, takže z tohto pohľadu to môže byť nedostatok prípravy a skúseností s riešením matematických úloh. Potom aj troška nešťastia v tom, že som bol "na hranici" v krajskom kole - keby som sa prepracoval do celoštátneho, tak by som sa určite snažil "zlepšiť" aj v tej matematike.

GPH:
   Myslíš si, že je v silách stredoškolského študenta získať medailové umiestnenie vo fyzike, matematike aj v informatike na medzinárodnej úrovni?

T. Dzetkulič:
   Počul som o jednom Američanovi, ktorému sa to podarilo, takže možné to je, ale je to určite výnimočný prípad.

GPH:
   U nás na Slovensku sa zatiaľ také niečo nestalo?

T. Dzetkulič:
   Nestalo sa to, ale možno že sa niekedy stane.

GPH:
   Vieš o nejakých ďalších našich reprezentantoch, ktorí získali toho roku viac ako jednu medailu?

T. Dzetkulič:
   Tento rok sme boli dokonca traja. Okrem mňa Radovan Bauer získal na matematickej olympiáde striebornú a na informatickej bronzovú medailu. Peter Bella mal najvýraznejší úspech, získal na informatickej zlatú medailu a na matematickej bronzovú.

GPH:
   Tomáš, hrnuli sa po takom veľkom úspechu nejaké ponuky na štúdium na zahraničných univerzitách alebo nie? Aké máš plány, kde ideš študovať?

T. Dzetkulič:
   Budem študovať v zahraničí, ale nie až takom ďalekom, budem študovať v Čechách na Karlovej univerzite. Tie ponuky sa veľmi nehrnuli, možno, že sa iba nedostali až k nám na Slovensko, ale v podstate som počul o tom, že bolo ponúknuté štipendium niektorým študentom, ktorí získali medaily na medzinárodných súťažiach, ale tu ku mne sa nič nedostalo.

GPH:
   Myslíš, že je to národnosťou, uniestnením alebo čím?

T. Dzetkulič:
   Neviem. To umiestnenie mohlo byť lepšie a potom by možno nejaká ponuka prišla. Možno, že sa ponúkalo len zlatým medailám, alebo vôbec nie.

GPH:
   Keby si sa po rokoch rozhodol, že chceš študovať v Amerike a preukázal by si sa touto medailou alebo medailami, ktoré si získal, myslíš si, že potom sa Ti dostane nejaká úľava na školnom?

T. Dzetkulič:
   Dúfam, že áno, lebo mám takéto plány študovať inde, nie iba v Prahe, ale zrejme až na postgraduálne štúdium, pretože na to sú už také štipendiá, že sa za ne dá aj žiť. Pre Slováka, ktorý nemá nejakého otca milionára to teda zatiaľ nie je možné, keď nie je takáto konkrétna ponuka.

GPH:
   A čo nemecké univerzity?

T. Dzetkulič:
   Nezaujímal som sa o nemecké univerzity, neviem dobre po nemecky.

GPH:
   Budeš pokračovať v štúdiu na získanie CISCO certifikátu?

T. Dzetkulič:
   Myslím, že budem, ale neviem kedy, pretože pokiaľ som počul, tak v Prahe to stojí nemalé peniaze. Ale budem, keďže to má súvislosť s počítačom.

GPH:
   Na našej CISCO akadémii si absolvoval prvý semester, aj si ho vlastne preložil. Ale myslím, že štúdium nie je až také náročné, aby si ho nezvládol aj popri svojich normálnych študentských povinnostiach.

T. Dzetkulič:
   Nie je náročné, ale práve v tom období, keď som mal teda začať s druhým semestrom, som nemal veľa voľného času. Ale mienim pokračovať určite.

GPH:
   Milý Tomáš, v čom spočívala tvoja príprava pred súťažami? Určite to bolo vlastné štúdium, ale ešte okrem toho?

T. Dzetkulič:
   Okrem toho som sa zúčastnil na prípravných sústredeniach. Prípravné sústredenie sa uskutočnilo v Košiciach. Trvalo dva týždne, každý deň sme mali tak 8 až 10 hodín fyziky. Preberali sme teoretické aj praktické úlohy. Na programovaní sme mali prípravu aj v Bratislave aj vo Varšave. Vo Varšave to bolo takou súťažnou formou, tam sme v podstate riešili úlohy ako na súťaži, každý deň doobeda. V Bratislave sme tiež riešili úlohy na počítači, ale v podstate ich bolo viac. Každý deň sme o 8.00 ráno začínali a tak o 21.00 večer končili. Mali sme počas toho prestávky na obed a na večeru, ale bola to dosť intenzívna príprava.

GPH:
   Boli tam aj nejaké dievčatá? Myslím súťažiace.

T. Dzetkulič:
   Na fyzike bolo jedno dievča.

GPH:
   Odkiaľ bolo?

T. Dzetkulič:
   Bola to Eva Skopálová z Popradu.

GPH:
   Ako by si zhrnul a porovnal prípravy, najmä tie teoretické, ktoré si absolvoval? Dodajme, že pán prof. Smrek sa Ti veľa venoval.

T. Dzetkulič:
   Tam sme sa už pripravovali konkrétne na súťaž, riešili sme príklady, a príprava na škole bola taká, že som vpodstate študoval určité okruhy z fyziky. Dostal som literatúru, študoval som aj sám, niektoré veci mi vysvetlil pán profesor. Väčšinou to bolo tak, že som študoval z kníh, ktoré mi poskytol pán profesor.

GPH:
   To znamená, že formou osobných konzultácií. Keď si prišiel na gymnázium, bol si rozhodnutý, že sa chceš venovať fyzike alebo informatike? S akými úspechmi zo základnej školy si prišiel k nám?

T. Dzetkulič:
   Chcel som sa venovať informatike, preto som sa aj prihlásil do triedy zameranej na informatiku. A tie úspechy na základnej škole? Tak vo 8. ročníku som vyhral krajské kolo z matematickej a fyzikálnej olympiády s plným počtom bodov.

GPH:
   Na ktorú základnú školu si chodil?

T. Dzetkulič:
   Na 1. ZŠ, teda na jazykovú, a predtým som absolvoval dva roky na ZŠ v Šamudovciach.

GPH:
   Ako bolo na fyzikálnej olympiáde na Bali? Ako sa ti tam páčilo?

T. Dzetkulič:
   Bali je nádherný starobylý ostrov. Je tam veľa budhistických chrámov, z ktorých sme jeden navštívili a pri druhom sme boli. Takisto je tam veľa zaujímavých sôch. Pre vštekých Slovákov boli veľmi zaujímavé budovy so svojou orientálnou architektúrou.

GPH:
   Akí boli domorodci?

T. Dzetkulič:
   Domorodci boli väčšinou chudobní, ale snažili sa tu všetko predať a zarobiť. Väčšina z nich žije z turistického ruchu. Niektorí žijú z rybolovu, ale tí sa nemajú najlepšie, pretože je určite lepšie predávať niečo turistovi ako ryby do obchodu. Takže ten turizmus je tam najvýhodnejšia obživa pre domorodcov, tí sú si toho vedomí a snažia sa na turistoch zarobiť. Veľa ľudí tam predvádza domorodý folklór.

GPH:
   Aký bol tvoj najväčší zážitok alebo šok? Nie tá strava náhodou?

T. Dzetkulič:
   Strava ma šokovala skôr v Kórei, na Bali nám podstate pripravovali skôr jedlé veci. Až na jeden prípad, keď sme boli v reštaurácii s morským jedlom - tam sme dostali ryby, ustrice.

GPH:
   Surové?

T. Dzetkulič:
   Nie, neboli surové, ale chutili akoby boli nedovarené. Takže napríklad kým som odlepil tie ustrice od ulity, chvíľu to trvalo. Potom sa to ani nedalo veľmi dobre žuť, ale to nebolo to najzaujímavejšie. Zarazilo ma to, že muži tam tiež nosia sukne ako v Škótsku, ale trošku iné. Volajú to sarong a vpodstate je to ako dlhá sukňa.

GPH:
   A čo bolo v tej Kórei také šokujúce na jedálnom lístku?

T. Dzetkulič:
   Tak tam som sa veľa nenajedol. Bolo tam veľa trávy. Pre nich je to šalát, ale pre nás to bola tráva. Niektorá chutila lepšie, niektorá horšie, a okrem trávy nám potom napríklad pripravili zemiaky, tak sme sa potešili. Ale tie zemiaky boli pečené v mede a celé to bolo tak pripravené, že po požití človek musel navštíviť toaletu. Potom v zábavnom parku predávali "dog on the stick". Ľudia išli s takými paličkami. Vyzeralo to ako nejaký čokoládový nanuk, tak som povedal, že by som si dal a kamaráti ma upozornili na to, že to nie je nanuk. Raz sme mali aj my pripraveného psa na večeru.

GPH:
   A to si vedel dopredu, že to je pes?

T. Dzetkulič:
   Pri každom jedle bola tabuľka, bolo tam napísané, že čo to je. Potom sme jedli také malé červíky, krátke s čiernou hlavičkou.

GPH:
   A boli surové?

T. Dzetkulič:
   Nie, nie. Boli varené, ale akosi im to nepomohlo. Takže chutili ako smrdeli, a smrdeli ako červíky.

GPH:
   Ale to bolo tradičné jedlo aj starých Slovienov, ako sme sa dnes dozvedeli.

T. Dzetkulič:
   Pýtali sme sa našej sprievodkyne, koľko to stojí v prepočte. Povedala, že radšej sa jej to nepýtaj, pretože ona ani nechce,aby sme to jedli. Ju to nútia jesť, lebo je to veľmi výživné, a ona nemá rada ľudí, čo to jedia. Tak, ale potom sme sa k tomu dostali- malý kelímok chutných červíkov stál približne 400 Sk. To nás neodradilo a dali sme si. Potom tam boli zaujímavé morské jedlá. Napríklad som jedol chobotnicu celú v kuse ( tie prísavky boli zvláštne) a jedli sme aj suši. Pokiaľ je s tým človek psychicky zmierený, tak to môže byť aj chutné, ale akosi som v tom nenašiel záľubu.

   na začiatok interview

Za GPH sa pýtali profesori fyziky, matematiky a informatiky.